Autor blogu: Noboru, muž. Spoluautorka: Lenka, žena.

Ghost part 1

14. srpna 2012 v 17:35 | Lenka |  Práca môjho dvojčaťa
Ghost
Na nič iné som sa netešil viac ako na to ako prídem domov, dám si horúcu sprchu a zaľahnem po náročnom dni do postele. Bol som od bytu necelých päťsto metrov, keď mi v tom zazvonil mobil. Zdvihol som ho a v ňom som počul hlas môjho najlepšieho kamaráta ,,Ahoj. Si doma?" ,,Ahoj. Nie, som len pár metrov od domu, prečo?" čakal som na odpoveď a pritom som si hľadal kľúče od bytu. ,,Nemohol by si mi prísť pomôcť zapojiť to domáce kino? Danny sa s tým hral a odpojil ho. Prosím nezdržím ťa moc dlho." Nemohol som mu povedať nie už len potom ako som ho pred týždňom zobudil o pol druhej v noci keď som potreboval odviesť domov z party. ,,Tak dobre za desať minút som u teba." Povzdychol som si a skoval som si znova kľúče do tašky. Položil som mu to a sledoval ako míňam svoj byt. Alan má šťastie, že býva len niekoľko domov odo mňa inak by som mu to asi odriekol. Netrvalo mi ani desať minúť a klopal som na Alanove dvere. Hneď ako sa otvorili sa vrhol polonahý Alan na mňa a silno ma objal. ,,Som moc rád, že si prišiel. Neviem si predstaviť čo by som bez teba robil Gabriel." Opätoval som mu objatie a vošli sme dnu. Vyzul som sa a išiel rovno do obývačky kde sedel Alan aj s dvoma pohármi vína. ,,Nemal by som piť už je neskoro." Povedal som mu keď mi podával pohár. Prijal som ho a odpil som si z neho. ,Tak kde to máš? Čím skôr to urobím tým skôr pôjdem domov." Položil som pohár na stôl a nasledoval som Alana k televízií. O pol hodinu som bol hotový a dopil som pohár vína. ,,Ako sa ti darí Alan?" spýtal som sa ho. Síce uplynuli tri mesiace odvtedy ako mu zomreli rodiča ale stále bolo na ňom vidieť, ako moc ho bolí tá strata. ,,Už je mi lepšie ale ešte dlho potrvá kým to prestane bolieť." ,,Môžem pre teba niečo urobiť? Vždy tu budem pre teba." ,,Čokoľvek?" ja som len pokynul hlavou. ,,Mohol by si ma objať? Prosím." Pousmial som sa a načiahol som ruky k nemu aby som ho mohol objať.

Alan sa mi schúlil v náručí a ja som ho pevne ale zároveň nežne objal. Počúval som jeho tichý plač ,,Len si poplač. Uľaví sa ti." Nič viac som nepovedal a nechal som ho plakať. Medzi mnou a Alanom bolo zvláštne puto. Poznáme sa už roky a sme si veľmi blízky. Sme ako bratia. Pokaždé keď mal niekto z nás problém tak ten druhý mu prišiel na pomoc či už to bola úloha z matematiky alebo niekto niekomu z nás vyhrážal. Vždy sme sa mohli obrátiť jeden na druhého. Často nám hovorili, že nás mala jedna matka. Ustavične sme chodili domov zablatení až po uši alebo sme sa navzájom doplňovali. Niekedy mám pocit ako keby sme boli pokrvný bratia, ktorých od seba oddelili aby sa potom mohli znova nájsť. Keď Alan zistil, že je gay nešiel za rodičmi ale za mnou. Alebo keď sa mu páčil nejaký chlapec ako prvému to povedal mne. Ale najhoršie bolo to keď ostatný zistili, že je gay a začali sa mu vysmievať alebo mu robiť zle vždy som to bol ja komu zazvonil na zvonček a prišiel sa ku mne vyplakať. Vždy som bol ja ten prvý, za ktorým prišiel. Pritom mi vždy pukalo srdce keď som videl, že trpí. A teraz keď mu zomreli rodičia som jediný koho má. Nedopustím aby sa mi niečo stalo. Milujem ho. Milujem ho ako brata, ako niekoho tak moc blízkeho môjmu srdcu.

Sedeli sme tak na zemi asi pol hodinu keď sa Alan na mňa pozrel tými hnedými uslzenými očami a pobozkal ma. Toto bolo medzi nami normálne, že ma niekedy Alan pobozkal. Ale robil to len keď sme boli medzi kamarátmi alebo keď sme boli sami. Ja som mu vždy bozk opätoval. Vedel som, že takto mi vyjadruje to čo ku mne cíti. Vždy ako sa dotkli jeho pery tých mojich ako keby všetko okolo ponorilo do tmy a zostali sme len my dvaja. Vtedy som sa cítil skvele. Alan sa odtiahol od mojich pier a hlavu si položil na moju hruď. ,,Ďakujem ti Gabriel." Pošepkal mi a zatvoril oči. ,,Nemáš za čo. Povedal som ti ak môžem pre teba čokoľvek urobiť urobím to." Začal som ho hladiť po chrbte. Pozrel som sa na hodiny a bolo skoro dvanásť hodín v noci. ,,Už je neskoro mal by si si ísť ľahnúť." On len pokýval hlavou v znamení súhlasu a pokúšal sa postaviť ale nedokázal to. Vzal som ho na ruky a odniesol som ho do jeho spálne. Na to, že bol tak vysoký nevážil moc. Opatrne som ho položil do postele, vyzliekol som ho iba do trenírok a zakryl dekou. Ako som odchádzal chytil ma za zápästie ,,Mohol by si zostať dnes v noci so mnou? Dnes nechcem byť sám." Pozeral na mňa smutným pohľadom. ,,Tak dobre. Zostanem." Videl som ako sa usmial a posunul sa aby som si k nemu mohol ľahnúť. Vyzliekol som sa len do spodného prádla a vliezol som za ním pod deku. Naklonil som sa nad neho, jednou rukou som si ho pritiahol k perám a začal ho vášnivo bozkávať. On mi tie bozky opätoval a rukami ma objal okolo trupu. Vedel som rovnako ako on, že keby to zašlo ďalej ako len bozkávanie alebo hladenie po chrbte alebo po rukách tak by sa to krehké puto medzi nami roztrhlo a už nikdy by to nebolo ako predtým. Dovolil som mu aby sa so mnou prevalil tak aby mi sedel obkročmo na páse a ďalej ma bozkával. Vedel som, že toto ho trochu uvoľní aby mohol zaspať. Hladil som ho po jeho širokom chrbte alebo po hrudi a Alanovi uniklo z úst zopár stonov. ,,Už je ti lepšie?" spýtal som sa ho a pohladil ho po tvári. ,,Áno je. A to vďaka tebe. Ďakujem." ,,Rado sa stalo. A teraz poď už spať." Posledný krát sme sa pobozkali a Alan si ľahol vedľa mňa a hlavu si položil na moju hruď. ,,Dobrú noc, mám ta moc rád." ,,Dobrú aj tebe braček, aj ja ta mám moc rád." Pošepkal som a dal mu pusu do vlasov. Po chvíľke sme obaja zaspali.
Ráno som sa zobudil ale Alana nikde. Len z kuchyne sa šírila vôňa opečenej slaniny. Vstal som z postele, obliekol som si rifle a bosí som išiel do kuchyne kde sedel za stolom Alan a jedol omeletu so slaninou. ,,Dobré ráno." Povedal s úsmevom. ,,Dobré aj tebe. Ako si sa vyspal?" spýtal som sa ho s úsmevom na tvári a pritom som si nalieval mlieko do cereálií. ,,Dobre. Ďakujem." Nič viac nepovedal a upil si z kávy. Položil som si misku na stôl oproti Alanovi a podišiel som k nemu. Objal som ho zozadu okolo hrudníka ,,Čo to čítaš??" pozrel som sa na článok a nemohol som uveriť čo tam bolo napísane: ,,Mladé dievča nájdené mŕtve a znásilnené......" nedokázal som čítať ďalej pri pohľade na fotku toho dievčaťa. Bola to Elizabeth Parkerová. Moja spolužiačka na niekoľkých prednáškach na škole. Alan vycítil, že som stuhol. Musel to poznať podľa toho ako som so stisol. Otočil sa tvárou ku mne ,,Čo sa deje zlato?" povolil som stisk ale aj tak som cítil ako ma Alan hladí po ruke a snaží sa ma upokojiť. ,,To dievča...... Ona chodila so mnou na prednášky minulý rok. Moc som s ňou nehovoril len občas keď som sa pýtal na stanu v učebnici alebo keď som ju len pozdravil. Bola veľmi tichá. Mál som ju svojim spôsobom rád." Povedal som smutným hlasom. Alan si ma pritiahol do náručia a hladil ma po vlasoch. ,,Alan sľúb mi, že keď pôjdeš von budeš na seba dávať pozor. A že keď budeš potrebovať pomoc alebo aby som pre teba prišiel ihneď mi zavoláš. Nechcem aby sa ti niečo stalo, to by som neprežil." Dopovedal som to a pozrel hore na neho. Palcom mi prešiel po líci a usmial sa na mňa ,,Neboj dám si pozor sľubujem ale ty mi to musíš sľúbiť tiež áno?" pokynul som hlavou a Alan mi vtisol letmý bozk na pery. ,,Teraz sa pekne v kľude naraňajkuj a ja sa zatiaľ osprchujem. Hneď som späť." Nechal ma samého a on odišiel do kúpeľne. Sadol som si za stôl a pritiahol som si k sebe misku s cereáliami. Chcel som si prečítať ten článok ale noviny na stole neboli. Určite ich vzal Alan so sebou aby som sa netrápil ešte viac. Dojedol som a misku som vložil do umývačky riadu. Vrátil som sa späť do spálne kde som našiel sedieť Alana na posteli len v uteráku ako si číta noviny. Sadol som si za neho a objal ho. ,,Prečo sa neoblečieš? Prechladneš." Alan len pomykal plecami ,,Neviem. Nie je mi zima." Povedal a schúlil sa mi do náručia ale nie preto, že mu je zima, robieval to často cítil sa bezpečne. ,,Mal by som sa obliecť musím ísť do mesta niečo vybaviť." Povedala vstal z postele a pritom mu padol uterák. ,,No tak obleč sa inak oslepnem pri ďalšom pohľade na tvoj zadok." Zakričal som a odvrátil som sa. ,,Ty si sprostý vieš o tom?? Už si môj zadok videl." Povedal so smiechom a opäť si uviazal uterák okolo pásu a išiel sa obliecť. O dve minúty bol oblečený a pripravený vyraziť. Zapínal som košeľu keď v tom ku mne prišiel Alan ,,Počkaj pomôžem ti. Pozapínal si si ju zle." Zasmial sa a rozopol mi ju. Pozoroval som ako hltá moje telo pohľadom a rukami mi behal po hrudi. ,,Zlato nechcem ta rušiť ale nechcel si ísť niekde?" ,,Ach prepáč ale nemôžem sa prestať dívať na tvoje telo." Pozapínal mi ju správne a pritom mi pozeral do očí. Vtisol som mu malú pusu na čelo a vyšli sme z jeho bytu. Odprevadil ma k domu a on pokračoval v ceste do mesta. Keď som bol doma vyzliekol som sa a vliezol do vane. Strávil som v nej pol hodinu potom som sa poutieral a vliezol do postele. Aj keď som spal u Alana aj tak som bol unavený. Zaspal som hneď ako sa moja hlava dotkla vankúša.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama