Autor blogu: Noboru, muž. Spoluautorka: Lenka, žena.

Ghost part 2

25. srpna 2012 v 13:04 | Lenka |  Práca môjho dvojčaťa
Ghost 2


Kráčal som po ulici uprostred noci. Rozhliadal som sa okolo seba ale to miesto kde som bol som nespoznával. Zrazu sa predo mnou objavila postava v bielej nočnej košieľke, ktorá ma volala k sebe. Keď som bol dosť blízko aby som jej videl do tváre všimol som si, že je to Elizabeth. Bola celá od krvi, strapatá a po tvári jej tiekli slzy. Chcel som sa dotknúť ruky, ktorú naťahovala ale nemohol som. ,,Pomôž mi Gabriel." Šepkala a začala sa odo mňa vzďaľovať. Chcel som ju dobehnúť ale nešlo to. ,,Počkaj Beth, prosím." Kričal som z plných pľúc ale márne, už bola preč. Zablýskalo sa a spustil sa poriadny lejak. Snažil som sa niekde ukryť keď zrazu ma niekto chytil za rameno. Otočil som sa a stál tam Alan s nožom v ruke. Znova sa zablýskalo a ja som mu videl do tváre, ktorá už nebola taká pekná. Bola pokrytá ranami a na niektorých miestach mu chýbalo mäso. ,,Mám ťa. Neutečieš mi." povedal strašidelným hlasom a zahnal sa na mňa s nožom v ruke. Vtedy som sa prebudil. Vedľa mňa na posteli sedel Alan so strachom v tvári. Automaticky som sa schúlil do klbka na druhú stranu postele. ,,To nič. To nič. To som ja Alan. Si v bezpečí." Šepkal a naťahoval ku mne ruky. Pomaličky som sa k nemu blížil a nakoniec som sa choval do náručia. Alan nič nepovedal a len ma hladil. ,,Chceš sa o tej nočnej more porozprávať??" spýtal sa ma po chvíľke. Ja som len zakrútil hlavou ,,Vážne?" ja som znova pokynul hlavou ale teraz na znak súhlasu. Nechcel som sa s ním o tom rozprávať. ,,Tak dobre, už toho nechám." Povedal celkom potichu a vtisol mi pusu do vlasov. Toto som na ňom mal rád. Nenútil človeka do ničoho čo sa mu nepáčilo.

Ešte hodnú chvíľu sme tam len tak sedeli ale nikto nič neprehovoril. ,,Čo tu robíš? A ako si sa dostal do môjho bytu?" spýtal som sa ho a pomaly som si sadol na kraj postele vedľa neho. ,,cestou domov z mesta som si pomyslel, že asi nebudeš mať čo jesť tak som ti priniesol obed, a pred pol rokom si mi dal náhradný kľúč od tvojho bytu keď si išiel na dovolenku a ja som sa ti staral o byt. Zabudol si?" chvíľu mi trvalo kým som si na to spomenul. Zasmial som sa. ,,No jasné, už si spomínam. A čo dobré si mi priniesol???" ,,Budeš si to musieť nájsť, skoval som ti to." Už sa zdvíhal z postele keď som ho do nej znova stiahol, obkročmo si na neho sadol a začal som ho štekliť. Milujem keď sa smeje. ,,Prosím prestať. Prosím." Prosím ma so smiechom Alan. ,,Neprestanem pokiaľ mi nepovieš kde mám ten obed." Chytil som ho za ruky a dal mu ich nad hlavu pozeral som sa mu do očí a pomaly som sa približoval k jeho perám nespúšťal ma z očí a položil si svoje ruky na moje líca a pritiahol si ma k perám a vášnivo pobozkal. Ja som mu bozky opätoval a rukou som mu vošiel pod tričko. Blúdil som ňou po celej jeho hrudi a pár krát som zašiel aj pod jeho gate. Keď som to urobil posledný krát chytil moju ruku a odtiahol sa odo mňa. ,,To nemôžeme a ty to vieš. Keby sme sa milovali tak by sa to krehké puto rozbilo." Mal pravdu. ,,Prepáč. Neviem čo to so mnou je." Ospravedlnil som sa mu a oprel som si hlavu o jeho rameno. Alan ma vzal za ruku a viedol ma do kuchyne kde na stole bola položená taštička z mojej obľúbenej reštaurácie. S nádychom som do seba vtiahol sladkú vôňu palaciniek s jahodovým džemom. ,,Čím som si zaslúžil takýto obed?" spýtal som sa keď som rozbaľoval papierovú tašku. Trochu som nadskočil keď ma Alan zozadu objal. ,,Povedal som si, že po tom včerajšku si zaslúžiš odmenu. Vážne som ti moc vďačný, že si včera zostal u mňa aj keď si nemusel." To je celý on. ,,Nejde o to či som musel alebo nie. Ja som chcel a to je rozdiel. Si jediný koho mám aj keď rodičia žijú v Calofornií. Si môj malý braček, ktorého nadovšetko milujem." Povedal som a pritom som sa mu pozeral priamo do očí. Vzal som dva taniere a dve vidličky a sadli sme si za stôl. Alan na mňa nechápavo pozeral. ,,Čo to robíš? To som priniesol pre teba." Usmial som sa. ,,Ja viem ale celé to nezjem tak sa podelím, a už nerozprávaj a jedz." Posúril som ho a pritom som ukázal vidličkou na jeho tanier. ,,Vieš, niekedy sa ku mne správaš ako k malému dieťaťu. Ale ja už dávno nie som malé dieťa." Mal pravdu. Už dávno nie je malé dieťa. ,,Prepáč. Ja len neviem čo je to so mnou." Ospravedlnil som sa mu a rýpal som sa v palacinkách. Alan ma chytil za ruku ,, Nemáš sa za čo ospravedlňovať. A tie palacinky som ti nekúpil preto aby sa v nich rýpal ale preto aby so ich zjedol." Prisunul si stoličku bližšie ku mne a začal mi krájať moje palacinky. Pozoroval som ako si napichuje jeden kúsok a blíži sa s ním k mojim ústam. ,,Povedz Á." Poslušne som otvoril ústa a nechal som nech mi do nich vloží kúsok palacinky. ,,Kto sa tu teraz správa ako k malému dieťaťu???" spýtal som sa medzi jedením. ,,Teraz ja, pretože ta musím kŕmiť ako malé dieťa. " povedal to prísne ale v očiach mal smiech. Povzdychol som si a nechal aby ma nakŕmil zvyškom palaciniek. Keď sme dojedli skoval som riad do umývačky riadu a spolu s Alanom sme sa posadili na gauč v obývačke a pustili sme si nejaký film. Myslím, že to bola jedna časť Policajnej akadémie. Bol to náš obľúbený film. Mohli sme ho pozerať stále dokola aj tak sme sa zasmiali. Medzi tým sme sa rozprávali a Alan sa o mňa oprel a ja som ho hladil po ramene. Bol ospalý to bolo na ňom vidieť. Počkal som pokiaľ nezaspal a potom som ho opatrne preniesol do mojej postele. Nechcel som ho vyzliekať, bál som za toho aby sa neprebudil. Vzal som si vankúš a deku a ustlal som si na gauči. Vedel som, že sa moc nevyspím ale nechcel som sa tlačiť v tej úzkej posteli spolu s Alanom. Nejakú tú chvíľu som nemohol nájsť polohu, v ktorej by som zaspal ale nakoniec sa mi to podarilo. Len som dúfal, že sa mi už nebude snívať o Elizabeth.

Skoro ráno som sa zobudil pretože sa mi znova snívalo o Elizabeth. Tento krát to bolo iné. Mala na sebe džínsy, tričko a tenisky. Bola čistá a učesaná. Stáli sme na školskom pozemku. Usmievala sa a kráčala mimo školy. Keď sme sa približovali k cintorínu začala sa strácať a bola zase taká ako v prvom sne. Znova na mňa načahovala ruky ale bola príliš ďaleko. Vstal som a išiel do kúpeľne si opláchnuť tvár. Ako som tam stál zozadu sa priblížil Alan a objal ma zozadu ,,Zase ten zlý sen?" pozerali sme si do očí v zrkadle. Sklopil som oči k umývadlu. ,,Hej to nič. Všetko bude v poriadku uvidíš. A teraz si poď ľahnúť, ešte je skoro na to aby si bol hore." Vzal ma za ruku a ťahal ma do mojej izby. Počkal som kým sa vyzlečie z vecí a ľahol si. Ja som ho nasledoval a hlavu som si položil na jeho hruď. Oboch nás zakryl dekou a po chvíli sme obaja nanovo zaspali. Ráno som sa prebudil a Alan ešte pokojne spal vedľa mňa. Chúlil sa vedľa mňa ako keby mu bolo zima. Pritúlil som sa k nemu a zozadu som ho objal aby som ho aspoň trochu zahrial. Jednu ruku som si prehodil cez jeho hruď a on si hu podvedome pritiahol bližšie k srdcu. Toto robieval vždy ako sme spolu spali v jednej posteli. Pomaly som vyliezol z postele, tak aby som ho nezbudil, obliekol som sa a vyrazil som do obchodu. Snažil som sa čo najskôr vrátiť aby som stihol prichystať raňajky kým sa zobudí Alan. Vrátil som sa späť tesne predtým ako sa Alan zbudil. ,,Dobré ráno." ,,Aj tebe dobré ráno." Prehodil som a pritom so chytal vianočku s jahodovým džemom. Alan vytiahol dva hrnčeky a nalieval do nich mlieko. ,,Čo to robíš??" spýtal som sa ho. ,,Pomáham ti nech toho nemáš veľa." Len som sa na neho usmial lebo som vedel, že s ním sa s ním neoplatí hádať. Je tvrdohlavý ako baran. Keď sme boli hotoví posadali sme za stôl a v tichosti jedli. Sem tam sme sa na seba usmiali ale to bolo všetko. Dojedli sme, skovali sme riad a každý sa vydal svojou cestou. Alan šiel domov a ja do posilňovne. Cestou som sa zastavil v obchode a kúpil si pitie a nejaké cereálne tyčinky aby som mal akú takú energiu. Samozrejme som v posilňovni stretol zopár známych a tak sme cvičili spolu. tak isto by nebolo dňa keby sa na mňa a na mojich priateľov nelepili dievčatá, ktoré míňali peniaze len aby mohli očumovať naše vypracované telá. Športové podprsenky mali tak malé, že ledva im zakrývali ňadrá. Podišiel som k Tobiasovi, nalepil som sa na neho spredu a pevne mu stisol zadok so slovami ,,Smola dievčatá, tento chalan je zadaný. Však miláčik." Pozrel som sa na neho a on s úsmevom na perách len kývol hlavou a pobozkal ma pred všetkými tými babami. ,,Presne tak láska som len tvoj." Povedal po chvíli a viac si ma pritiahol k sebe. Bolo zábavné pozorovať tie ich výrazy vždy keď sme toto urobili. Nakoniec sa so zvesenými hlavami otočili a odkráčali preč. Počkali sme ešte chvíľu a potom sme sa začali na celú telocvičňu smiať. ,,Stále nedokážem uveriť, že na to po každé naletia." Povedal so smiechom George. Ešte nejaký čas sme cvičili ale nakoniec som sa s nimi rozlúčil, prezliekol a pobral s domov. Cestou domov som videl na obchode smútočné oznámenie a dátum pohrebu Elizabeth. Prišiel som domov hodil všetky veci na zem a išiel som sa osprchovať. Najedol som sa, zbalil všetky potrebné veci a vyrazil som do práce.

Dnes to boli presne štyri dni odkedy som videl to smútočné oznámenie. Spýtal som sa šéfa v práci, či si môžem zviať voľno. Ale nemohol som. Práve v ten deň sme otvárali novú predajňu s nábytkom tak nás tam potrebovali všetkých. Dnes sme mali otvorené o dve hodiny dlhšie ako zvyčajne. Bola už tma keď som odchádzal z práce, slúchadlách mi hral Thriller od Michaela Jacksona. Prechádzal som okolo cintorína a tak ma napadlo, že sa zastavím pri hrobe Elizabeth. Našťastie bol ešte otvorený a tak som kúpil malý venček a pár sviečok a vydal som sa k hrobu. Večer to tu vypadalo krásne. Všade naokolo blikotali plamienky sviečok a farebné kahance. Sem tam som zazrel niekoľko ľudí.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama